Frans Timmermans bol šesťkrát zvolený za člena holandského parlamentu za Partij van de Arbeid (holandská Strana práce), vo funkcii bol v rokoch 1998 až 2007 a od 2010 do 2012. V rokoch 2012 až 2014 zastával funkciu ministra zahraničných vecí Holandska a v rokoch 2007 až 2010 bol ministrom pre európske záležitosti.
V novembri 2014 sa Frans stal prvým podpredsedom Európskej komisie. Ako pracovne najskúsenejší sociálny demokrat v tejto inštitúcii je zodpovedný za oblasť lepšej regulácie, medziinštitucionálnych vzťahov, právny štát, udržateľnosti a za Chartu základných práv. Frans úzko spolupracuje so siedmimi kolegami komisármi, ktorí sú členmi Strany európskych socialistov (PES), s poslancami socialistami a demokratmi v Európskom parlamente a v rámci Európskej rady s premiérmi, ktorých strany patria do PES.
Počas štyroch rokov v Európskej komisii Frans viedol aktivity EÚ v oblasti udržateľnosti a bol zodpovedný za prijatie ambicióznej Stratégie pre obehové hospodárstvo a prvej komplexnej stratégie v oblasti plastov na svete. Podieľal sa tiež na rokovaniach, prijatí a implementácii cieľov udržateľného rozvoja OSN 2030 zo strany EÚ. Legislatívu navrhovanú Fransom na riešenie znečistenia plastmi a na odstránenie alebo výrazné zníženie používania jednorazových plastov nedávno schválil Európsky parlament. Rovnako bol na čele medzinárodnej výzvy zameranej na riešenie znečistenia plastmi, v rámci ktorej predstavil návrhy Komisie ostatným krajinám v rámci OSN v New Yorku a vyzval ich, aby sa pridali k európskym ambíciám v tejto oblasti.
Frans je pevne presvedčený o rodovej rovnosti a sociálnej spravodlivosti. Predložil právne predpisy na zlepšenie podmienok rodičovskej dovolenky pre otcov, matky a opatrovateľov vo všetkých členských krajinách EÚ, na podporu rodovej rovnosti na pracovisku a v rodinnom živote. Dôrazne sa zasadzoval za odstraňovanie rozdielov v odmeňovaní mužov a žien, za zvyšovanie počtu žien v odborných a vedúcich politických funkciách a bol oddaným obhajcom Istanbulského dohovoru na odstránenie násilia voči ženám. Je aktívnym bojovníkom proti diskriminácii, bojuje proti extrémizmu a rasizmu vo všetkých podobách a najmä koordinuje prácu Komisie v boji proti nenávisti voči islamu a antisemitizmu.
Frans je nadšeným a výrazným obhajcom základných európskych hodnôt a je mimoriadne aktívny pri ochrane právneho štátu pred hroziacimi autoritárskymi tendenciami zo strany niektorých národných vlád. Najvýraznejšie obhajoval nezávislosť súdnictva v Poľsku od nadmerného vplyvu štátu a nedávno dosiahol prijatie predbežných opatrení zo strany Európskeho súdneho dvora na zablokovanie vylúčenia sudcov Najvyššieho súdu.
Frans taktiež dohliadal na snahy Komisie dosiahnuť demokratické zmeny v EÚ prostredníctvom zvýšenej občianskej angažovanosti a väčšej transparentnosti pri tvorbe politík EÚ, otvorením každého kroku tohto procesu na zabezpečenie zapojenia verejnosti a aby všetky politiky boli založené na dôkazoch.
Pred vstupom do politiky Frans pracoval najskôr na holandskom ministerstve zahraničných vecí, ktoré ho v roku 1990 menovalo za zástupcu tajomníka holandského veľvyslanectva v Moskve, a na ministerstvo sa vrátil v roku 1993. Následne pokračoval v práci ako hlavný poradca a súkromný tajomník Maxa van der Stoela, vysokého komisára pre národnostné menšiny pri Organizácii pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE).
Frans je ženatý a má štyri deti. Narodil sa v roku 1961 a pochádza z mesta Heerlen v regióne Limburg v Holandsku. Jeho starí otcovia boli obaja baníci a jeho otec pracoval ako vojenský policajt. Jeho matka bola, podľa vtedy platnej holandskej legislatívy, po uzatvorení manželstva nútená vzdať sa svojej práce. Ide o jednu z prvých skúseností, ktoré stáli za motiváciou Fransa spochybňovať nerovnosti v spoločnosti a bojovať za práva žien počas celej svojej politickej kariéry.